Praha... Prečo som tu vlastne prišla? Čo ma tu tiahlo a prečo som v Prahe už takú dlhú dobu? Vlastne ono to všetko začalo, keď som mala 12 rokov. Môj prvý výlet do Prahy, ktorý som absolvovala bol s mamkou, sestrou a jej terajším manželom. Všetky tie pamiatky, hluk mesta, mnoho ľudí, to bolo to, čo som v Prahe videla a v našej dedine s počtom obyvateľov tisíc, nie. V uliciach som videla farby, staré domy, ale i cítila tú atmosféru, ktorá bola fascinujúca. Už vtedy som vedela, že tam chcem byť a vlastne tam i patrím.
Po maturite som sa hlásila na Karlovu univerzitu, avšak neúspešne. Bola som prijatá "len" do Bratislavy, ktorá ma nikdy ničím neočarila. Rozhodla som sa s pomocou rodičov v mojich 18-tich rokoch odísť na jazykovú školu, kde som študovala angličtinu. Vybrala som si samozrejme tú ťažšiu cestu. Prvé týždne boli hrozne náročné, vôbec nikoho som nepoznala a priznám sa, že som asi týždeň preplakala na izbe. Pomaly som však začala spoznávať ľudí - na byte, v škole, v meste... Začalo sa to zlepšovať a ja som Prahu začala vidieť presne v tom svetle, ako som ju videla v mojich 12-tich rokoch.
Dnes je to štyri a pol roka, čo žijem v hlavnom meste Česka a som veľmi spokojná. Som spokojná s tým, že som sa odhodlala urobiť ten prvý krok, že som sa tak mladá vybrala objavovať veľký svet. Určite som si prešla mnohými strasťami, ale stálo to za to! Ako osobnosť som sa neuveriteľne vyvinula. Som dospelá, viem čo chcem a hlavne som samostatnejšia a práve táto vlastnosť mi celý môj život chýbala!
Ak rozmýšľate, či niekam ísť alebo niečo spraviť, tak to určite urobte a chodte! Veď vrátiť sa môžete vždy, ale hlavne to môže byť Vaše najlepšie rozhodnutie v živote!
Nathalie
