Dnes najmrazivejšie, ale krásne svetlo.
Náš chlapec nadobudol plnoletosť a status ústavnej siroty.
Trpím, trápim, úpiem, znášam, plačem už tri roky,
odkedy sme sa rozhodli byť jeho skutočnou rodinou.
Preto sme sa stali svedkami popravy života krutosťami v priamom prenose,
zmietnutia z povrchu zemského, umývania si rúk, obludných lží, pretáčania paragrafov, kamaradčáku, upevňovania si zvrchovanej moci, aj na takej pôde, ako je sociálny ústav,
kde bezmoc bezmocných je najväčšia!
Tri roky boja za chlapca.
Dnes je plnoletý a bude podpisovať, ako o ňom rozhodnú.
Profirodina ho včas umiestnila do školy s internátom v blízkosti Domova,
kde má nariadenú ústavnú starostlivosť a na jarné prázdniny má svoj program bez chlapca.
Chlapec bude zase tráviť prázdniny v ústave a práve vybavený stupeň odkázanosti
mu bude trpkým darčekom k plnoletosti,
hlavne, keď ho viedli k tomu, že mu nič nie je, nič mu nechýba, stačí sa ,,vzmužiť,,.
Ani sa neobťažovali dávať mu predpísané lieky na jeho duševnú poruchu,
dokonca ho huckali proti ,,debilom,, a hlavne proti jednému ,,debilovi,,,
ktorý podľa nich aj,,dopadol zle,,, proti nášmu Milovi.
Plačem aj pre popravu novinára a jeho dievčaťa,
obaja vo veku mojich detí-
zlo v malom, zlo vo veľkom, je to isté zlo:
krutosť, lož, znehodnocovanie životov,
zvrchovaná moc s posluhovaním vládnemu systému našej (kruto)vlády,
ktorej slúži, žiaľ, aj úrad ombudsmana.
Žiaľ, nie Bohu žiaľ!
Svetlo osvetlí každé temné zákutie ,,tohto domu,,,
hlavne, keď je zo skla a nie je postavený na pevných základoch pravdy.
Verím a viem, že sa dá znášať utrpenie a útoky zla a postaviť sa mu, pre to dobré a pre život….
Vytrváme, vytrvajte, prosím,
tam kde ste, na tých miestach,
kde žijete svoj jedinečný a hodnotný život!
