Rozpíšem sa o jednom obraze z filmu Mládí:
staršia žena sedí nehybne pri okne v pozícii akoby hľadela z okna, opretá o sklo, 
tíško, v polosede, totiž mŕtva…
totiž toto je ideálna manželka pre môjho muža autistu, 
presne s takouto by mohl slobodne a nekomplikovane žiť a 
konečne aj spokojne komunikovať!
Nosí mi totiž ráno na požiadanie kávu a 
buď s tou kávou ani ku mne nedôjde, lebo ju neurobí, 
alebo od nej odíde v prostriedku robenia, 
alebo ju nechá vychladnúť a začne robiť novú a buď mi ju zase nedonesie, alebo na ňu zabudne, alebo ju nedorobí, atď.
Mimochodom streotyp obsluhy kávovaru denne obnovujeme, 
lebo koťuha jedna,
 v hlavičke atypického autistu do druhého dňa neostane.
No, späť k obrazu:
 ja sedím opretá pri okne, môj muž mi prináša kávu, 
jedno či po hodine, po dni, mesiaci, roku, desiatich rokoch… 
nejak to už prebehne, 
slobodne a príjemne so mnou komunikuje, 
podľa svojho rytmu, chuti hovoriť, všímať si, rozlíšovať, 
inými slovami, nevšimne si, že som už mumifikovaná a 
to je fakt a koniec obrazu. 
Vaša vždy, až za hranice života, oddaná manželka a matka!
Na psí uši a kočičí svědomí!
PS: Teraz už isto chápete, prečo sa fotím sem na blog …