Pohľad
na kopčeky za našim domom bol prvý a rozhodujúci,
keď sme domček prišli obzrieť prvý krát.
Najprv sme budovali na pevných základoch príbytok Boží .
Stačí na to toľko slepých uličiek, toľko tmavých údolí,
koľkými sme prešli, uviazli.
Vždy nás vyviedol a dokonca v ústrety domu.
Keď sme stáli na jeho dvore boli sme doma.
Oproti vršku s názvom Svätý vrch.
Bez snívania, bez prostriedkov.
Budovali sme tehličku po tehličke, pre nás, pre potešenie.
Jeho krása predčila všetky moje očakávania.
Z materiálu toho najlepšieho.
Aj z bolesti, z choroby, z nádeje proti nádeji,
v slzách aj v zomdlení a opätovnom vstávaní a nanovobudovaní.
Nechápem.
Verím.
Jednou rukou prijímame a druhou dávame.
Ale vždy máme čo potrebujeme a ešte niečo naviac.
Je miestom nášho premieňania, našim svetlom a silou, našim bezpečím.
Miazgou. Kláštor.
Žije si životom po živote.
Nezaslúžený.
Svetielko svietiace v tmách, čo sprevádza, aj privádza osamelých
k nám.
Aby mali domov. Prijatie.
Nie je to miesto môjho spočinutia, ale mojej služby.
Svätá Trajica a moji traja autisti.
Z kláštora do kláštora.
Z ticha do ticha.
Mocne.
Si.
P S : Milo je v Drahuškove a tak trochu bilancujem…
