náplň života,
mikrosvet-makrosvet
vnútorný svet-vonkajší svet-netreba mi chodiť do sveta.
Po písmenku láka otvoriť tento svet,
dávať moc dobrému,
zlu moc odobrať,
celoživotná práca-práca celým životom.
Toto som napísala dávnejšie
a toto popri čítaní blogu Martina Selnera, keď bol dom bez detí:
Chcela by som napísať knihu o živote s autizmom,
nie bestseller, ale spiritualitu.
Čítam si blog http://selner84.blogspot.sk/.
Martin Selner má knihu Autismus a Chardonay,
a vďaka nutričnej ketóze mám otvorené víno aj ja a
popri čítaní jeho blogu sem teda trocha píšem.
Víno potrebujú moje nervy, ale ja potrebujem bolesť,
aby som bola bdelá a mohla dôjsť k poznaniu a pravde.
Martin píše, že víno potrebuje, aby necítil bolesť.
Martin píše vtipne:
autizmus je sexi pokiaľ ním netrpíte!
Pre zdravých ľudí je to atraktívne postihnutie, to áno.
Martin hovorí, že jeho prácou je vychovávať autistov,
možno keď s nimi nie je stále…
My, ktorí s nimi žijeme bez prestania a do krajnosti,
súhlasím s Júliou z blogu Zita-autismstory, nevychovávame,
VYTVÁRAME im ŽIVOTNÉ STEREOTYPY.
Áno, autisti neplánujú a nepredvídajú,
ja mám doma troch autistov,
ktorí usmernenie pomocou obrázkov nepotrebujú,
sú význačni až geniálni,
ale rada používam tento prímer s mužom
pri manželskej komunikácii keď sa nedarí:
,,Práve si si vytiahol nesprávny obrázok!,,.
Môj muž sa písomne vyjadruje skvele,
verbálne zle, nonverbálne vôbec,
asi by sme si mali celý náš manželský život len dopisovať.
Autizmus nevnímam, autizmus ŽIJEM:
mám autistické najstaršie dieťa,
k mojim trom deťom autistické dieťa z ústavu a
napokon muža autistu,
všetci diagnostikovaný až po cca
desiatich, dvadsiatich, tridsiatich rokov života spolu a nie,
nevedela som, že si beriem autistu.
Že je niečo inak a zle som zistila po svadbe,
po niekoľkých mesiacoch spoločného života mohol nasledovať rozchod,
ale nasledovala som kríž…
Autisti a vôbec deti z ústavu, z domova, nie sú vďační,
sú ,,nenažraní,, lásky,
chcú jej viac, viac pozornosti, darčekov…
Chcú vás len pre seba, sú to kukučky,
ktoré vyhadzujú ,,vajcia z hniezda,,.
Keď k nám Milo prišiel hovoril výstižnú vetu:
,,Si splostá, ľúbim ťa!,,
Prvú časť výroku zanechali na ňom štátne zamestnankyne,
druhú rehoľné sestry, ktoré sa s nimi v starostlivosti striedali.
Mila, teda Milana, umiestnili k nám do rodiny, lebo:
1. už nemali peniaze na opravu rozbitých okien a
zničeného inventáru.
2. aby mal rodinu, nie uzavretý psychiatrický ústav, kam mieril.
Po týždni modlitieb, či je Milan to dieťa pre nás,
z potôčika Božích milostí do stôp našej vlastnej autistickej dcéry,
v tom čase diagnostikovanej ako ADHD,
ale v čase bez zákona o integrácii mohli napísať aj HOKEJKA,
v pondelok odklepnutý, v utorok na návšteve u nás,
v stredu aj s postieľkou Sisplostáľúbimťa už u nás v rodine
až poteraz, aj nateraz.
To, že musel ešte v utorok na stredu spať v domove,
nám dlho nemohol zabudnúť,
ani to, že sme ho vraj v domove nechali tak dlho čakať,
teda štyri roky, no pekne!
Na rozdiel od Martina Selnera viem,
že dôkaz naplnených citov mojich troch autistov,
je Ježiš.
U Martina Selnera si cením,
že píše cez svoju bolesť a slabosť a krehkosť a súcit.
Ja píšem o živote s autizmom ako o živote do krajnosti.
Doma sú deti hneď po príchode zo sveta,
obvykle autistami so všetkými záchvatmi a proprietami k tomu a
,,papuče sú správne, nohy nie,,
mám len od Boha a nie z vtipnosti sebe samej, ako Martin.
Keď môjmu autíku z ústavu,
zamlčanému epileptikovi hrozí záchvat,
je zlý a pritom aj veselý a vtedy hovorí ,,Mám dobrú náladu!,,
Autizmus pre mňa nie je šťastné zošalenie,
skôr výzva k životu premieňať sa.
Zošalieť chcem z lásky!
Na rozdiel od Martina som nešla k deťom s autizmom pracovať,
ale som si dieťa s autizmom zobrala k svojim DOMOV.
Povolanie našej ,,dysfunkčnej,, rodiny.
Úvodzovky sú pre nás, pre svet sme bez úvodzoviek.
Autisti začínajú komunikáciu upútaním pozornosti
rušením alebo ničením a následnou manipuláciou.
To robí aj moje decko,
povie vám matka zdravého dieťaťa,
vraj je živé, zvedavé, to prejde, vyrastie z toho atď,
netreba to zbytočne dramatizovať!
Je tu rozdiel:
v OBSAHU úkonov, cieľov, úmyslov, zameraní a prežívaní vôbec…
A ešte aj dnes, keď je Milo už dospelý, si rád to svoje ,,dotrhá,,:
ako v detstve: ,,Počkaj, dotrhám!,,
Tak ťažko je možné, skôr nemožné, TOTO rozlíšiť,
že nie sú zlí, nevychovaní a že sa im preto nemá odmietať starostlivosť a láska.
Práve naopak, všetko TO treba dokonca doniesť k nim,
až do tých hlbočín autizmu a s Bohom prežiť jeho hĺbku!
