Náš trojdňový výlet sme začali v malebnej dedinke ukrytej v Starohorských vrchoch v Španej Doline. V súčasnosti tu žije len asi 180 stálych obyvateľov, no v minulosti bola dedinka známa v celej Európe, pretože sa tu ťažili drahé kovy . Tunajšie bane zásobovali meďou a striebrom Uhorsko a okolité štáty celé storočia, až do roku 1888 , kedy bola ťažba ukončená.
V súčastnosti je Špania Dolina cieľom mnohých turistov. Dolinu dodnes tvoria malé domčeky niekdajších baníkov, ktorí tu žili a pracovali, postavené na strmých svahoch údolia. Niektoré domčeky majú aj viac ako štyristo rokov.
V budove bývalej klopačky je penzión ,reštaurácia a múzeum. V dávnej minulosti v tejto budove sídlil banský inšpektor a banskí dozorcovia. Vo vežičke bolo zariadenie, klopačka, ktorým sa zvolávali baníci do šachty.
Dominantou obce je rímskokatolícky kostol a banícky orloj. Z námestia vedie náučný banícky chodník popri najzaujímavejších miestach banskej histórie Španej Doliny.
A tu sme už v horskej obci Donovaly, v známom centre letnej i zimnej turistiky. Každoročne sa tu v zime konajú preteky psích záprahov.
Donovaly sa nachádzajú na rozhraní Veľkej Fatry a Starohorských vrchov.
Nádherné výhľady a prekrásna príroda ponúka možnosti na malé prechádzky ale aj na náročnejšiu turistiku.
Na jednu túru sme sa vybrali aj my a stalo sa nám to, čo sa nám ešte nikdy na našich turistických potulkách nestalo… nejako sme si nevšimli, že sme zišli zo značky a parádne sme poblúdili. Došli sme niekde, kde sme vôbec nechceli byť a ani sme netušili kde to sme :-). Pohľad na oblohu neveštil nič dobré, stále viac sa zaťahovala ťažkými čiernymi oblakmi . Nakoniec všetko dobre dopadlo a my sme nejakým zázrakom trafili do penziónu doslova pár minút pred tým, ako sa strhla poriadna búrka.
Po túre chutí dvojnásobne :-).
Ďalší deň sme mali naplánovaný splav Hrona. Trošku sme mali obavy z počasia, ale nakoniec bolo celkom ideálne. Trošku pod mrakom, ale občas vykuklo aj slniečko a hlavne nepršalo ani nehrozila búrka.
Splav sme mali dohodnutý v Lodenici na Mlynčoku . Sympatický a milý personál nám požičal raft, vodácku výstroj a odviezol nás na začiatok splavu do Nemeckej. Tam sme dostali ešte posledné inštrukcie a bezpečnostné pokyny a mohli sme sa vydať v ústrety nášmu Hronskému dobrodružstvu. Odvaha nám nechýbala, no technika už viacej :-).
Aby som vás dostala do obrazu, toto bol náš druhý splav :-). Prvýkrát sme si to vyskúšali minulý rok na Vltave. Na svoje okrúhle narodeniny som dostala výlet do Českého Krumlova a tam nás tento vodácky šport úplne uchvátil a tak sme sa rozhodli ho vyskúšať. Na prvýkrát sme to zvládli fakt bravúrne, ani sme sa neprevrátili, ani loďku nestratili, úspešne preplávali všetky jezy a šťastne došli do cieľa. Posmelení týmto zdanlivým úspechom sme sa tento rok rozhodli pre Hron.
Veľmi rýchlo sme však prišli na to, že prúdiaci Hron nie je pokojná Vltava. No čo vám poviem, zažili sme asi všetko…nekontrolovateľné otáčanie raftu , nárazy do kríkov pozdĺž brehu, uviaznutie na plytčine s márnou snahou o akýkoľvek pohyb dopredu či dozadu, neovplyvniteľný spätný chod a zlatým klincom nášho predstavenia bolo, keď pri snahe o odrazenie raftu z plytčiny sa manžel pošmykol na mokrom kameni a celý sa vykúpal v studených vodách Hrona. Pri mojej snahe o pomoc som skončila takmer rovnako. V tej chvíli nám nebolo všetko jedno, ale dnes sa na tom už len s pobavením smejeme.
Do prístavu sme nakoniec priplávali šťastne. Síce mokrí , manžel aj trošku doudieraný, ale
s úsmevom na perách a hlavne bohatší o veselé zážitky a spomienky.
Splav Hrona síce nie je veľmi náročný, ale v niektorých úsekoch si treba dať pozor .
Na porovnanie prikladám fotku z plavby na Vltave. Tam sme stíhali aj fotiť…
Tak to je všetko z našich zážitkov.
Prajem Vám krásny zbytok nedele a zdar všetkým vodákom.
